Otázka: Odkedy som vo dvanástich začala trpieť úzkosťami, mám problém hovoriť o svojich ťažkostiach. Nikdy som sa s nikým nerozprávala o svojej bolesti. Mám terapeutku, ale nikdy som sa nedostala hlbšie k mojim pochybnostiam a strachom. Pred viac ako rokom a pol môjmu otcovi diagnostikovali rakovinu. Pravdepodobne zomrie o štyri roky. Má iba 25 % šancu na prežitie a slabú srdcovú chlopňu. Nikdy som nikomu nepovedala ako ma to ovplyvňuje. Nepovedala som, ako kvôli tomu aspoň raz do týždňa plačem, odkedy som sa o tom náhodou dozvedela, keď som počula mamu telefonovať. Moji súrodenci o tom nevedia a vyčítam si, že som im to nepovedala. Ešte väčšie výčitky mám z toho, že som odišla na vysokú školu. Dokonca nemôžem byť ani pri otcovi kvôli covidu a prežila som hrozný strach, keď som si myslela, že som ho nakazila. Myslela som si, že som svojho otca zabila – alebo aspoň spôsobila predčasné úmrtie. Bojím sa byť pri ňom a zároveň ma bolí, že som od neho ďaleko. Cítim sa vinná, že som finančnou záťažou. Moji rodičia si zrejme nebudú môcť užiť dôchodok pred otcovou smrťou. Vyčerpáva ma pocit viny, keď viem, že posledné roky svojho života odpracuje v práci, ktorú nenávidí už od čias, keď som sa ešte ani nenarodila. Veľmi túžim po tom, aby boli šťastní a aby si splnili sen, po ktorom túžia roky. Dala by som za to všetko. Nikomu som nikdy nepovedala, že môj otec takmer zomrel na moje narodeniny. Svoju sedemnástku som strávila na JIS-ke s otcom, ktorého som takmer nespoznala, pretože bol tak predávkovaný liekmi, až halucinoval, sotva sa hýbal a sotva rozprával. Zaspával uprostred viet. Nikdy som s nikým nehovorila o bolesti, ktorú som cítila, keď bol v nemocnici. Vzala som na seba toľko zodpovednosti, koľko som vedela, pričom som potlačila svoje pocity. V škole nikto netušil, čo sa deje. Dokonca ani moji priatelia, ktorí vedeli, že má môj otec rakovinu a je v nemocnici. Nikdy sa nezaujímali o to, ako sa má, ani ako sa mám ja a ja som o tom nikdy nehovorila. Pri otcovi som nemohla plakať a pri mame som plakala dokopy len trikrát, pretože som to už nedokázala vydržať. Vždy som plakala a trpela osamote. A hoci mám milujúcu rodinu, skvelých priateľov a doslova najlepšiu terapeutku na svete (s ktorou sa viem rozprávať takmer o všetkom ostatnom), tak o tejto bolesti nedokážem hovoriť. Nikdy nedokážem rozprávať o tom, čo ma skutočne trápi. Prečo? Mám pocit, že raz vybuchnem, keď to všetko v sebe neudržím. Chcem kričať, pretože jediné, po čom celé roky túžim, je nahlas hovoriť s niekým o tejto bolesti. Moja terapia sa čoskoro skončí. Je príliš drahá a nezniesla by som pocit, že som ešte väčšou záťažou. Som tak blízko k tomu, aby som bola šťastná, ale stále neviem hovoriť o týchto posledných bolestiach. Prosím, pomôž mi. Nedokážem žiť s pocitom, že všetky tieto emócie držím v sebe.
Odpoveď: V prvom rade chcem, aby si ma počula a verila mi, keď poviem, že s Tebou absolútne nič zlé nie je. Si krásna, milovaná a vyvolená. Si dcéra Kráľa a Tvoje reakcie na túto situáciu sú jednoducho tým, čím sú – Tvojimi reakciami. Každý z nás spracováva bolesť a smútok inak. Neexistuje správny alebo nesprávny spôsob. To najlepšie, čo môžeme urobiť, je snažiť sa, aby sa to posúvalo dopredu. Zdá sa, že si narazila na múr a nevieš, čo ďalej. Som veľmi rada, že si sa sem rozhodla napísať. Toto je bezpečné miesto – počujem Ťa, vidím Ťa a som tu pre Teba. Nie si v tom sama. Vnímam, že o tom nedokážeš hovoriť so svojou terapeutkou. Je to v poriadku. Začneme inde. Som rada, že s ňou máš dobrý vzťah, a je mi ľúto, že nemôžeš v terapii pokračovať kvôli financiám. Chcem Ťa povzbudiť, aby si naplno využila zvyšné sedenia a rozprávala sa o všetkom, o čom si schopná hovoriť. Ak medzi témy, o ktorých vieš hovoriť, nepatrí to, čo prežívaš s otcom, či vina, že si to nepovedala súrodencom, tak o tom teraz nehovor. Začni menším krokom. Už len to, že si sa rozhodla napísať a zdieľať to, je veľký prvý krok. Zvyčajne, keď má človek niečo, o čom potrebuje hovoriť, ale ešte nie je pripravený vysloviť to, odporúčam mu, aby to napísal. Stavím sa, že sa Ti aspoň trochu uľavilo, keď si to zo seba dala von. Písanie je skvelý spôsob, ako začať spracovávať, čo cítiš. Kúp si zápisník alebo otvor notebook a začni písať. Píš o bolesti, o smútku, ale aj o pekných chvíľach s otcom – o šťastných spomienkach. Napíš o svojich vnútorných bojoch o tom, či povedať súrodencom pravdu, alebo nie a opíš, čo by sa stalo, keby si im to povedala, a čo by sa stalo, keby nie. Potom sa rozhodni, či by im to pomohlo alebo ublížilo. Zahrň tam aj to, čo sa stalo, keď bol otec v nemocnici, keď si mala sedemnásť a ako ďaleko si sa odvtedy posunula. Napíš o Tvojich priateľoch a skúsenostiach na vysokej škole. Navrhujem, aby si napísala list jednému z priateľov, v ktorom rozpovieš, čím si si prešla. Ak chceš, nemusí ho nikdy vidieť, pretože už len samotné písanie Ti pomôže spracovať, čo cítiš. Je úplne normálne, že nedokážeš hovoriť o veľkých veciach ako sú tieto. Nie si čudná preto, že o tom ešte nehovoríš. Tvoja myseľ a srdce stále spracúvajú, čo sa deje – a to trvá tak dlho, ako len potrebuješ. Pomôže Ti, ak o týchto veciach začneš písať, ako som spomínala vyššie. Keď o nejakej udalosti píšeš opakovane, Tvoj mozog začne normalizovať informácie a tým sa stane jednoduchším ich nakoniec zdieľať so skutočnou osobou. Nemusí to byť ani priateľ, môže to byť kňaz, školský psychológ, učiteľ alebo niekto nový, koho ešte osobne dobre nepoznáš. Niekedy je dokonca ľahšie zveriť sa niekomu, s kým nemáš blízky vzťah, pretože tam nie je obava, že niečo pokazíš a vzťah stratíš. Ak chodíš k tej istej terapeutke dlhšie, môže sa Ti zdať, že je „príliš blízka“ osoba na to, aby si sa jej otvorila úplne. Ver mi, to je úplne normálne. Chcela by som to zakončiť tým, že Ti ešte raz poviem, ako veľmi milovaná a výnimočná si, a mrzí ma, že si týmto všetkým prechádzaš. Nedá sa predpovedať, čo sa stane v budúcnosti, ale viem, že to teraz vyzerá veľmi ťažko. Chcem Ťa povzbudiť, že aj cez to všetko Ťa Tvoj nebeský Otec nadovšetko miluje. Stará sa o Teba a podáva Ti ruku dúfajúc, že sa jej chytíš, lebo vidí, ako veľmi bojuješ s pocitom, že sa okolo Teba dvíha voda v ktorej sa topíš. Drahá priateľka, nedovoľ, aby si vybuchla. Chyť sa Jeho ruky a vyskúšaj niektoré z nápadov, o ktorých som Ti písala. Pomaly spracúvaj, čo prežívaš, a posúvaj sa dopredu a nikdy never klamstvu, že si sama. Už teraz sa za Teba modlí viac ľudí, než si vieš predstaviť.
S láskou pre Teba a Tvoju rodinu
Preložené z gorgeous2god.org